Příběhy z druhé strany-prožitek 2. a 3.

Příběh č. 2

V čarokrásné zahradě

Svoje prvé dieťa som rodila veľmi mladá. Keď som už bola na sále, pozerala som sa úzkostlivo na hodiny visiace oproti a priala som si, aby dieťatko prišlo na svet skôr, než odbije polnoc. Želanie sa mi splnilo, no pôrod bol veľmi bolestivý aj komplikovaný, odviezli ma po ňom na operačný stôl. Cestou tam som sa spýtala sestričky, čo sa robí, a ona mi krátko odvetila, že ma musia uspať a operovať, lebo mi hrozí vykrvácanie. Hneď nato mi dala na tvár nejakú masku a ja, oslabená, som zaspala hlbokým spánkom. Lepšie povedané, prepadla som sa do akejsi tmy, no po chvíli som z nej vyšla a ocitla som sa v čarokrásnej záhrade. Boli v nej kvety od výmyslu sveta, poletovali tam nádherné vtáky a motýle, tiekol potôčik, striekali rôzne fontánky. Zvláštne bolo aj to, že som v tej záhrade vôbec nechodila po zemi, ale v dlhých bielych šatách som sa vznášala vo vzduchu. Hoci záhrada zdanlivo nemala konca, zrazu som zistila, že sa blížim k silnému svetlu pripomínajúcemu Slnko. Vtedy sa všetko živé, čo v záhrade poletovalo, otočilo tak, že vytvorilo bariéru, aby som sa k tomu svetlu nemohla priblížiť, a nútilo ma vrátiť sa späť. Veľmi som sa vzpierala, lebo som sa bála návratu do tmy. Potom si už pamätám iba na to, ako ležím na nemocničnom lôžku, hýbem prstami, zatiaľ čo niekto mnou trasie. Bola to sestrička, dvíhala mi hlavu a volala na mňa: „Nesmiete spať, lebo sa viac nezobudíte!" Neskôr mi povedala, že mi klesol krvný tlak a ona sa veľmi bála, lebo ma nevedela prebrať. Odvtedy prešlo štyridsať rokov a ja na nič z toho, čo som prežila v tej čarokrásnej záhrade a v blízkosti svetla, neviem zabudnúť. Sen to určite nebol, lebo tie si vždy pamätám len krátko.

Příběh č. 3

Nesmrtelná a věčná

Volám sa Anna a som jedna z tých, čo prežili klinickú smrť. Ja som ju prekonala dva razy. Prvý raz, mi bolo súdené zomrieť počas pôrodu 25.júna 1980, v stredu o ôsmej hodine ráno. S tým, čo som vtedy videla a spoznala, som sa však rozhodla zdôveriť až teraz. Podnietil ma k tomu výrok pána doktora I. Kapišinského (Život č. 44/95), podľa ktorého je posmrtný život nezmysel. Bola by som rada, keby si prečítal tieto moje riadky.
     Rodičia mi zomreli na tuberkulózu, a tak som od troch rokov vyrastala v detskom domove vo Svidníku. Za bývalého režimu sa, pochopiteľne, v domove náboženstvo nevyučovalo. Takže o Bohu som nevedela takmer nič. Len z občasného náhodného počutia som sa dozvedela, že je neviditeľný, dobrotivý a láskavý.
     Už v spomenutý deň, 25.6.1980, som sa aj ja ocitla v blízkosti toho nádherného Svetla, ktoré mi oznámilo, že som práve zomrela. Ja som však takej správe vôbec nechcela veriť. Vravela som mu, že určite klame. Veď keby som bola mŕtva, nemohla by som sa predsa s ním zhovárať, vidieť ho i počuť. On mi pokojne vysvetľoval, že mŕtva som iba pre svet. Doslova mi povedal toto: „Anna, si duša, a keď sa rozhodneš nevrátiť, keď zostaneš tu, tvoje telo, ktoré si mala iba požičané a do ktorého si bola vtelená, zomrie. Pre ľudí na Zemi budeš mŕtva. Ale ty, ako duša si nesmrteľná a večná."
     Lenže ja som stále nebola schopná pochopiť ho. A tak som žiadala nejaké iné dôkazy, že som skutočne v posmrtnom živote. Vtedy mi Svetlo ukázalo moju budúcnosť, ale aj budúcnosť ľudstva až do roku 1998. Potom sa ma ešte raz spýtalo na moje rozhodnutie. Odpovedala som, že sa chcem vrátiť späť.
     O tom, že svetlo, ktoré je Bohom, vravelo pravdu, som sa presviedčala postupne, ako sa napĺňala moja predpovedaná budúcnosť i celosvetové udalosti!!
     Teraz sa však ešte zmienim aj o tomto. Svetlo mi vravelo, že každý človek, ktorý zhreší na Zemi, si trest odpyká ako duša. Že Boh sa vôbec nepozerá na to, čím človek bol, lebo on hľadí na osobu. Nikdy nezabudnem ani na to, ako mi dovolil uvidieť duše, ktorých telá nezhrešili, ale aj tie, ktoré zhrešili.
     Ocitla som sa na ceste svietiacej zospodu. Cesta ma hriala, celá sa trblietala a leskla. Na pravej strane boli dobré duše. Kúpali sa v bazénoch, prechádzali sa a nad ich hlavami veselo štebotali vtáci. Všade bolo plno svetla a lásky. Uprostred tohto prekrásneho miesta stála fontána s priezračnou modrastou vodou. Od nej sa rozbiehali cestičky ako sieť pavučiny. Každá bola ukončená lesom, hájom, lúkou, bazénmi, trávou posiatou kvetmi. Vľavo som videla zlé duše. Kráčali smerom k Bohu na východnú stranu, odkiaľ som ja odchádzala. Hoci ich bolo niekoľko miliónov, dovidela som až na koniec posledného radu. Tam, na tej strane, fúkal veľmi studený vietor a šľahal im do tela. Každý pohyb im spôsoboval bolesť. Videla som, ako nepretržite kráčali smerom k Bohu, no vzdialenosť medzi nimi a ním bola stále rovnaká.
     To, čo Vám, píšem, je iba zlomok z toho, čo som vtedy videla. O tom, že som bola v posmrtnom živote, vôbec nepochybujem.

____________________________________________________________________________________________________________________________

Vážení čtenáři nechcete se přidat se svým příběhem nebo zážitkem?